BIOgrafia – ŽIVOTopis

PREDČASNÉ SPOMIENKY

Otcov otec bol ako vojak zajatý na ruskom fronte a s ďalšími zajatcami deportovaný na Sibír. Tam prežili iba vďaka tomu, že im ľudia z okolitých dedín prehadzovali cez plot chlieb a uvarené vajcia. To ho silne ovplyvnilo a stal sa tým, čomu sa vtedy hovorilo Pansláv (prestal sa podpisovať s koncovkou cz). Cez Japonsko, USA, Le Havre sa dostal domov. Počas II. svetovej vojny už mal v dedine vlastný obchod s krčmou. V noci k nemu chodievali partizáni a zoznam im darovaných potravín si nechal podpisovať na lístok. O tom sa ale dozvedel niekto z dediny a udal ho na úrad a mal byť aj so svojimi synmi obesený v Považskej Bystrici. (To sa kvôli blížiacemu frontu nestihlo.) Po vojne šiel s lístkami na úrad so žiadosťou o preplatenie (prípadne aj diplom za nepriamu podporu SNP), ale tam ho vysmiali.

O partizánoch sa občas hovorí, že iba sedeli v lese a čakali na koniec vojny. V manínskej úžine zrúbanými stromami zakliesnili 200 nemeckých 17-ročných detí putujúcich na front a všetky postrieľali.

Z detstva rozprával humornú príhodu zo školy, keď spolužiak počas vyučovania oznámil: "Úram tanyár, kérem szépen, musím srať." (Záver vety už po maďarsky nevedel.)

Keďže po vojne bola krajina plná zbraní, môj otec sa ako chlapec zabával hádzaním granátov na lúke. Raz si ale nevšimol, že sa vo vysokej tráve v preliačine hrajú malé deti. Po výbuchu tieto s pišťaním vybehli a s plačom bežali domov. Granáty čo mu ešte ostali, hodil potom do rieky.

Tiež si pamätal z rozprávania, že v tých časoch (až do založenia 1. republiky) bolo na stavbu domu treba 200 korún. 100 korún na drevo (pre horára), ktoré sa vyrúbalo v lese a 100 korún na pálenku pre chlapov, ktorá sa pila po práci. Fungovalo to tak, že keď sa chcel mládenec oženiť, musel svoju nastávajúcu priviesť do vlastnej drevenice, ktorú mu bezodplatne postavili susedia-spoludedinčania. A on samozrejme bol súčinný pri stavbe domov iným.

Mamin otec nechcel vstúpiť do JRD (odovzdať polia a dobytok) tak ho odviezli na Národný výbor do Topoľčian a prehovárali. Keď to nepomohlo, zamkli ho v kancelárii, kde strávil celú noc. Ráno podpísal. Keď potom želiari prišli odviesť kravy a koňa, jeho manželka sa im postavila do dverí maštale so sekerou v ruke. Odišli, ale vyhliadli si chvíľu, keď obaja boli na poli a dobytok odviedli. (Brány ani maštale sa nezamykali.)

Jednu zimu napadlo toľko snehu, že dedko musel lopatou vytlačiť do snehu tunel k šope, aby sa dostali na záchod. Dobre, že si pamätal smer, lebo tunel znamenal najmenej 2,5 m snehu. Často si predstavujem aký to bol pohľad ponad hlavu; ako skrz snehovú pokrývku presvitalo svetlo...

Keď sa na staré kolená presťahoval z dediny do Petržalky, svoj prvý Silvester v paneláku zažil šok, pretože podľa jeho chápania o polnoci vypukla vojna a vystrašený zvonil u susedov aby sa všetci utekali skryť do krytu.

Pocit z doby socializmu človek nadobudne aj z tejto príhody z dediny Volkovce: Zábavný a veselý človek v 50. rokoch pošibal svojho koňa pri oračke so slovami "hió Stalin!" Počula to suseda a šla ho udať na Národný výbor. Odsedel si za to nevedno aký dlhý čas vo väzení.

SUDIČKY

Štyri mesiace po kozmickom výlete Gagarina stáli pri jeho postieľke tri sudičky. Prvá povedala: „Bude archeológ. Bude skúmať minulosť a objavovať hĺbku zeme aby v nej našiel celý vesmír.“ Druhá povedala: „Nie. Bude architekt a vnímať stavbu ako tretie šaty človeka. Bude prvý a tým slúžiť všetkým.“ Tretia povedala: „Nie. Bude archivár. Bude uchovávať výtvory predkov a učiť sa z múdrosti a krásy, ktorú vytvorili.“

OBCHODNÁ ULICA 1961 - 67

Narodil som sa na Obchodnej ulici (Molotovova 52) v Bratislave. Z tohto obdobia mám niekoľko spomienok: 1. Keď sa blížilo auto, niektorí z chlapcov zakričal do dvora: „auto ide!“ a my chalani sme o dušu vybehli na ulicu, aby sme ho videli. Bol to zážitok, ktorý musel byť potom rozdiskutovaný (značka, veľkosť, farba, rýchlosť, atď.). 2. Do dutých kľúčov zo skrine (na malú radosť našich mám) sme nastrúhali síru zo zápaliek a zapchali urezaným klincom. Tieto dve časti zavesené na šnúrke a šľahnuté o stenu vydávali (na našu veľkú radosť) rachot (zvlášť v podbrání sa to pekne ozývalo a vápenné omietky boli vďaka tomu značne poškodené). 3. Výhľad na ruinu bratislavského hradu bol vždy prítomný počas našich hier na ulici, aj keď väčšinou sme sa hrali vo dvore. (Podobný obraz pred očami musel mať aj Štúr, ktorý sa celé detstvo pozeral na Zayov kaštieľ na kopci.) 4. Starší chlapci si vyrábali káry z dosák, pričom ako kolesá používali ložiská, ktorých bolo všade dosť. Predná os bola doska, ktorá bola v strede pribitá jedným klincom o podvozok, aby sa ňou dalo otáčať a teda riadiť nohami celá kára. Po mačacích hlavách dolu Vysokou ulicou to vydávalo pekelný rachot na veľký hnev tam bývajúcich babiek (všetky ženy mi vtedy pripadali ako babky) hromžiacich z okien. Jeden chlapec skúsil inováciu a ľahol si bruchom na káru a prednú dosku riadil rukami. Lenže sa mu počas jazdy utrhli obe predné ložiská (kolesá) a následne mu odtrhlo všetkých osem nechtov, pretože prsty nemal ako vytiahnuť. To boli jatky. Ako sa mu to zahojilo neviem, pretože sme sa presťahovali. 5. Prvé a aj najsilnejšie opojenie rýchlosťou som zažil uháňajúc na kolobežke dolu Roykovou pasážou, kde tety s pohoršením uskakovali, ale počas tranzu sú tieto deje vnímané len okrajovo. Svoju zelenú kolobežku som miloval a neskôr v Petržalke si ju svojvoľne požičal a po jazde odhodil do kríkov kamarát Rasťo, ktorého to po celý život trápilo a krátko pred svojou smrťou (umrel na obžerstvo vo veku 50 rokov) sa mi s tým priznal.

PETRŽALKA 1968 - 1976

V roku 1968 sme sa ako rodina presťahovali do Petržalky, do novopostavenej bytovky, okolo ktorej sa stavali prvé petržalské paneláky. Vedľa nás stavali Vilovú 5 - 19 ktorú som zachytil na svojej prvej architektonickej skici. Detským ihriskom nám boli dosky, skruže, staré základy zbúraných domov zvezené na kopu, palety cementu alebo minerálnej vlny, apod. Zvláštny zážitok boli skoky zo žeriava do hromady minerálnej vlny, pretože nás potom svrbelo celé telo.

V auguste 1968 bolo počuť z Rusovskej cesty (bola vyvýšená, akoby na hrádzi) ohromný rachot škrípajúcej ocele. Po nej šla kolóna tankov smerom do mesta a niektorí z vojakov mi aj odkývali. Po nich ostal asfalt rozsekaný, akoby niekto pobúchal palicou vyschnuté lístkové cesto a cesta bola (kým ju neopravili) na niekoľko týždňov (mesiacov) pre autá nepojazdná.

Po Rusovskej ceste jazdievali kamióny (zvané TIRáky) zo západnej Európy na Balkán a ich vodiči vyhadzovali z okien žuvačky a zrejme sa bavili na tom, ako sa my deti o ne klbčíme. Jednému z nás (Rudovi) sa to stalo osudným a kamión mu prešiel cez nohy. Tie sa mu síce zrástli, ale do smrti kríval, stal sa alkoholikom a neskôr bezdomovcom.

Ľudia z okolitých rodinných domov boli vysťahovaní a predtým ako ich domy boli zbúrané, stáli opustené. Starší chlapci sa bavili rozbíjaním okien a vypáčovaním dverí. Vstup do takéhoto domu bol adrenalín v čistej podobe. Brali sme odtiaľ rôzne veci, ktoré nás zaujali: napríklad nemecké prilby a plynové masky, pasce na zvieratá, bodáky a všetko, čo sa podobalo na zbrane (v televízii bežali partizánske filmy). (Mnou odnesené nemecké prilby si neskôr vysomroval Peter Steinhübel s tým, že ich predá a peniaze si rozdelíme. K predaju prišlo, k rozdeleniu nie.)

Pri všetkej spomienkovej nostalgii je potrebné povedať jednu vec: zbúranie petržalských (aj ovsišstkých) domov znamenalo pre tisíce ľudí osobnú tragédiu, ktorú nijako nemohol zmeniť náhradný byt v paneláku. Jedným z takýchto vysťahovalcov bol aj pán Jaroslav Gustafík, s ktorého neterou som chodil do triedy na ŠUPke. On o starej Petržalke napísal pútavú knihu Spomienky Staropetržalčana.

Ale ešte by to chcelo trocha odľahčiť touto hororovou príhodou: mal som spolužiakov aj zo starej Petržalky a raz ma zavolal jeden k nim domov. Pozreli sme zajačikov v chlievikoch na dvore, ochutnali marhule a potom vstúpili do vlhkého domu pozdraviť jeho rodičov. Miestnosti boli tmavé a v nich sa vznášal pach ošúchaných, plesnivých kobercov. Vlhké steny mali valčekové vzory a v najtmavšom kúte na starom zatuchnutom kresle sedel bez pohnutia starší pán bez vlasov. Spolužiak ma pobádal aby som šiel k nemu bližšie, ale ja som nechcel. Pán pohol rukou a naznačil, aby som pristúpil bližšie. Musel som teda a keď som už stál pred ním, všimol som si, že má v krku dieru veľkú ako päťkoruna. Pán otváral ústa, z ktorých nešiel žiaden zvuk. K tej diere si ale priložil niečo ako holiaci strojček a z neho chrčali v plechových tónoch jeho slová. A na viac si nepamätám. 

Každú nedeľu sme museli s mamou chodiť do kostola (od architekta Karfíka) na Lysenkovej ulici. Ak sme s bratom nechceli ísť, otec (komunista) na príkaz mamy nás zmlátil remeňom. Nenávidel som to a často som sníval a hovoril o tom, že sa stanem pilotom a potom si naložím plné lietadlo bômb a v nedeľu doobeda, keď budú kostoly plné, ich budem zhadzovať na kostoly. Na každý kostol jedna bomba a bude pokoj.

Veľmi dôležitým bolo pre nás jazero Pečňa. V lete na kúpanie a chytanie do podberáka tých najkrajších a najfarebnejších rybičiek; v zime na korčuľovanie a hokej. (Podberák sme si robili z hrubšieho drôtu a zo sieťky od zemiakov.) Až neskôr z toho jazera urobili pohraničné pásmo a už sme tam nesmeli chodiť. Raz som nostalgicky z bicykla pozeral z Rusovskej cesty na Pečňu a opájal sa tou krásou. Zrazu mi za chrbtom zastal gazík (vojenský džíp) a chlapec nie omnoho starší odo mňa sa ma opýtal, čo tam robím. Čo som mu mal povedať? Veď videl, že sa pozerám. Tak som nepovedal nič. Minúty bežali a to ticho bolo stále trápnejšie. Obom nám bolo trápne. A keď už to bolo neznesiteľné, odbicykloval som preč a on sa vrátil na svoje stanovište. (Ich zákopy a stanovištia sú ešte stále vo forme jám okolo bývalej Pečni.)

Krásne spomienky mám na dva staré šlepy, kam sme chodili s Romanom P. (skončil v blázinci) na rameno Dunaja. Na jednom celoročne býval jeden starší pár a v druhom mal jeho otec kajutu, pretože bol pretekár na motorových člnoch. Preháňali sa nimi po Dunaji hore-dole; a keď ich sloboda dráždila lodných pohraničníkov a chceli im skontrolovať doklady a technický stav člna, stačilo, aby si prítomná manželka dala dole horný diel plaviek a mladí vojaci sa nepriblížili. Zdá sa, že na každú chorobu jestvuje nejaký liek. Pre nás chlapcov bol svet lodníkov a tá zátoka nekonečne dobrodružná a vzrušujúca. Bolo tam plno rýb, žiab, vážok, starých stromov padnutých do vody a Igor vymyslel, že budeme jesť žabacie stehienka. Vraj mu chutili ako rybacie mäso, pretože my sme ich nejedli. Ryby sme chytali na ohnutý špendlík z maminej krabičky na šitie a návnada bola zo žmoleného chleba, ktorý sa po pár minútach miesenia zmenil na tvrdú guličku, na ktorú brali ryby o106. Problém bol v tom, že sa väčšinou vyšmykli. Ak sa nevyšmykli, upiekli sme ich na ohni a zjedli s rohlíkom.

S Igorom sme si tiež vyrábali indiánske nože a síce sme kládli klince na koľajnice a čakali kým cez ne prejde vlak. Boli to parádne kúsky, zvlášť ak sa nám podarilo zohnať veľký klinec.

Ďalšia spomienka je na petržalské nekonečné marhuľové sady, ktoré síce boli strážené, ale boli tak veľké, že keď nás strážnik naháňal na jednom konci, na druhom už iná tlupa mala vypasené brucho. (Mimochodom pri obci Berg je malilinká ukážka takého marhuľového sadu.)

Nedá sa nespomenúť Lunapark za Sadom Janka Kráľa, kde sme každé leto chodili na kolotoče. Najväčšou a najdrahšou atrakciou bolo „salto mortale“, ktoré spočívalo v tom, že sa 15 minút rozohňoval uvádzač aké je to salto životu nebezpečné. Potom dramatická hudba, zo stanu vyšiel starší chlap, nasadil si prilbu a posadil sa do starej motokáry. Tá sa spustila samospádom po koľajniciach, vo vzduchu urobila salto a spadla do plachty. Dnes by sa na tom každý smial, lebo to bolo presne vypočítané a technicky nemožné, aby to vozidlo dopadlo inak ako na kolesá do plachty.

Neodmysliteľnou súčasťou nášho detstva bolo kúpalisko Matador (všetci naši otcovia pracovali buď v Matadorke, alebo v ZŤS-ke), kde stredný bazén mal oceľovú šmykľavku, ktorá bola tak nešťastne naprojektovaná, že kto sa nenaklonil počas šmýkania vpred, dostal od nej ranu do zátylku. Ten úder bol tak silný, že deti strácali orientáciu a mohli stratiť aj vedomie. Podľa dunivej rany sme vedeli, že sa práve šmykol Nepetržalčan a plavčík na chvíľu spozornel, či sa dieťa z vody vynorí a nebude ho musieť ísť zachraňovať. (Tú šmykľavku po revolúcii demontovali a nahradili tobogánom.) Okrem desiatok iných spomienok z kúpaliska (trávili sme tam celé prázdniny) stojí za zmienku, že v neďalekom závode Matador spaľovali gumu a čierne splodiny vypúšťali z vysokého komína (stojí dodnes). Ten obraz nám bol dôverne známy a nik to neriešil. (Rovnako ako dnes Slovnaft.) Niekedy, keď bol nízky tlak a vietor fúkal od komína, nad hladinou bazénov sa vznášal čierny dym. Keď sme boli zrovna vo vode, vzduch bol tak štipľavý a nedýchateľný, až sme sa dusili. Nik to neriešil, ale skôr ako by sme upadli do bezvedomia (a utopili sa) sme museli bazén na príkaz plavčíka opustiť. Jeden z nás ale také šťastie nemal, pretože v hĺbke 2,4 m bol napúšťací a vypúšťací kanál, ktorému chýbala mriežka. Bol veľký asi 40 x 30 cm, takže sme sa tam zasúvali pokiaľ to šlo, teda po ramená. Tak trochu to mala byť skúška odvahy. Smola bola, že práve vtedy, keď tam bol jeden chlapec zasunutý, strojník spustil vypúšťanie bazéna a podtlak mu už nedovolil vyplávať. Darmo ho ťahali za ruky a zastavené vypúšťanie už prišlo neskoro. Podobným podvodným tunelom (60 x 60 cm, dĺžka 2 m) sa dalo preplávať do komory, kde bolo nad hladinou 10 cm vzduchu, ale tento kanál je už dnes zamurovaný. (Kto sa neodvážil ním preplávať, bol sraľo.)

Treba spomenúť ešte detskú dychovú hudbu (oficiálne Mladý strojár) ktorá sídlila v priestoroch ZŤS-ky (žltá tehlová budova za vstupom do areálu). Rodičia nás tam zapisovali, aby sme „nestvárali zbojstvá“ a oni mali pokoj a na chvíľu pocit, že sme pod dohľadom. Jej kapelníkom bol pán Šebek, ktorý na nás tak ziapal, že niektorí sa počas hrania pocikali (videl som to na vlastné oči). Zato jeho detský dychový súbor slávil úspechy a zbieral diplomy po celej ČSSR. Ja som k nemu chodil tri roky na klarinet, ale jedného dňa sme sa so spolužiakom Mariánom (hral na lesný roh) dohodli, že mu nástroje jednoducho vrátime (znamenalo to koniec výučby). Pán Šebek to prijal statočne. Doma nasledovala obligátna bitka remeňom, ale táto detská trauma tým bola ukončená. (Marián sa stal majstrom Slovenska v karate a nestal sa ani alkoholikom, ani bezdomovcom, ani neskončil v blázinci ale si otvoril striptízový bar.) Šebekovci budili Petržalku vždy na 1. mája a síce menšie dychové zoskupenie jazdilo na otvorenej korbe nákladného auta a vyhrávali rezké pochody. To bol taký ten socialistický folklór, ktorému sa nedalo vyhnúť. Niečo podobné ako dnešné "staré motore, staré radiátore", len s tým rozdielom, že to bola živá hudba.

Na ZDŠke Lysenkova (dnes Gercenova) sme mali celkom obľúbený predmet Pracovné vyučovanie. Za budovou jedálne boli malé políčka, kde sme sadili a okopávali mrkvu, petržlen, papriku a tak. Súdružka učiteľka nám vždy prízvukovala, že keď sa budeme o záhradku pekne starať, ona nám zarodí a my sa potešíme z krásnej úrody. Lenže nikdy sme z tej úrody neochutnali, lebo vždy pred dozretím plodov sme už do tých záhonov nechodili. Vtedy som tomu nerozumel, prečo sa tá úroda zakaždým stratí, kde sa stratí a ako. Až omnoho neskôr mi došlo, že súdružka učiteľka využívala ilegálnu detskú prácu pre svoj prospech. Aj tá doba mala svoje paradoxy, tak napríklad na pionierskom preukaze (mám odloženú aj pioniersku šatku) mám fotografiu z birmovky, stojac pred Domkostolom. Nik si to nevšimol, a aj keby, nik by to neriešil.

Jeden starší učiteľ (volal sa Kavický) nás trestal tak, že sme si museli ľahnúť bruchom na lavicu tak, aby sme boli cez ňu prehnutí a dočiahli si na nohavice pri členkoch, ktorých sme sa museli držať. Potom nás udieral po zadku pravítkom alebo palicou. Neskôr tento muž vítal ľudí v Cirkvi Bratskej na Cukrovej ulici pri príchode na bohoslužbu podávaním rúk.

Od prvej triedy, som chodil do Ľudovej školy umenia, lebo som nadovšetko rád kreslil. A keď otvorili kurz nemčiny v Obvodnej osvetovej besede na Ždanovovej ulici v roku 1969, tak ma tam mama takisto prihlásila. Bolo to za štrekou, neďaleko krčmy Mucháreň (múch bolo vtedy omnoho viac, pretože mnoho domácností chovalo prasa). Nemčina ma bavila, iba som to musel tajiť, lebo by som sa nikdy nemohol hrať na partizána a musel by som byť Nemec. Nikto nechcel byť Nemec a preto sme niekedy strieľali iba do imaginárnych fašistov. K tomuto faktu sa viaže jedna spomienka, ako na nášho spolužiaka s nemeckým priezviskom Lichner kričala mama z balkóna: Günther, domov, Mittagessen! Chudák Günther si potom užil nekonečné množstvo posmeškov. Odvtedy si jeho mama dávala pozor a nenazvala ho inak ako Matej.

Radi sme chodili do kina Iskra oproti krčme U Mrenu hlavne na filmy o Indiánoch (Gojko Mitič). Do kina Partizán pri Sade Janka Kráľa sme moc nechodili, lebo v čalúnení boli vši (chodili tam kolotočári) a bolo to aj dosť ďaleko. Raz mali premietať v Iskre film Oštepy. Muselo to byť o Indiánoch, lebo veď aj herci na plagáte boli akýsi počerní. Lenže film bol o tom, ako nejaký gruzínsky dedko viezol v Žiguláku stromčeky - sadenice a ako ich potom dal pod kolesá náklaďáku, aby ten nespadol do priepasti. (Žiaden iný film si dodnes nepamätám tak dobre!) Riadne som potom vynadal Igorovi, ktorý si ledabolo prečítal názov filmu. Volal sa Štepy. (A tým sa potvrdilo, že vidíme iba to, čo chceme vidieť. Igor skončil ako bezdomovec a zrazilo ho auto (šofér ušiel) pred ZŤS ako päťdesiatštyriročného.) Igor vedel otvoriť fľašu piva zubami. Igor bol môj prvý učiteľ.

Občas som musel ísť s mamou do mesta pešo cez most. Nebol ešte postavený nový, tak tento sa ani nevolal starý. Bavil som sa preskakovaním chýbajúcich dubových dosiek v lávke pre peších. (Mama ma držala pevne za ruku, aby som neprepadol. Ak chýbali dve, musela ich prekračovať aj ona. Kráčala po okraji, blízko zábradlia.) Cez medzery bolo vidno tečúci Dunaj a ja som premýšľal nad tým, že keď tie chýbajúce dosky prehnili a spadli do Dunaja (niektoré boli iba nalomené a neprepadnuté), ako nás môžu udržať tie, po ktorých ideme. Udržali, inak by túto správu nemal kto písať. Nik to neriešil. Cez most bez mamy sa neoplatilo chodiť, lebo na druhej strane číhali Šafkári. Neznámu tvár odchytili, a keď bol chlapec sedlák z Petržky, tak sa po pár fackách musel vrátiť naspäť. Podobne to vyzeralo aj na opačnej strane, a Šafkári dostávali facky v Sade Janka Kráľa od Petržalčanov. Bezpečne na druhú stranu sa dalo dostať propelérom, lebo tam sa premlelo mnoho ľudí a korzári nemali šancu si udržať prehľad.

Kamarát Roman V. hovoril doma po maďarsky, čo ma fascinovalo a tak sme začali s výukou maďarčiny a ja som si z malého zošitka urobil svoj slovensko - maďarský slovník. Dotiahol som to tak ďaleko, že som vyrozumel obsah rozhovoru maďarských spoluobčanov. (Roman skončil ako alkoholik a zomrel na rakovinu. Nepridalo mu ani to, že ho o byt obral iný maďarský spoluobčan, ktorý sa stal mestským policajtom.)

Keď v roku 1972 dokončili most SNP, na oboch koncoch stáli súdruhovia v oblekoch a za nimi dychovky. Šebekovej dychovke (tak sme volali toto umelecké teleso) bola pridelená strana v meste, kam sme sa presunuli po starom moste. Po povinnom socialistickom rečnení bol most otvorený slávnostným prestrihnutím pásky súčasne na oboch stranách. Dychovky začali hrať a rezko v takte vykračovať do stredu mosta. My deti sme sa vyrútili, aby sme boli prví, ktorí sa stretnú s deťmi z druhej strany. Lenže most sa nebezpečne rozkýval a my sme sa tackali ako opití. Niektorí dospelí sa rozbehli späť, v presvedčení, že sa most utrhe a spadne do rieky. Po chvíľke zdesenia a zmätku organizátori zakázali hudobníkom pochodovať a museli kráčať mimo takt, teda arytmicky, čiže chaoticky. Most sa upokojil.

Otec Petra Steinhübela chodil po sídlisku večne zohnutý a stále niečo hľadal na chodníku. Nám deťom sľuboval žuvačku, ak mu donesieme mamine žlté krúžky (prstene) alebo retiazky. Nespomínam si, žeby niekto s ním urobil tento obchod, pretože sme neverili, že má v tom starom kabáte žuvačky. Peter mal prezývky Žaluď, lebo pri kartách (hlavne na terase kúpaliska Matador) volil vždy žaluď; Suchý, lebo bol suchý (teda slabý a každý ho bil) a Šuster. Raz som ho stretol (1987), keď som išiel do školy spod mosta SNP na Hviezdoslavovo námestie, odprevádzal ma a hovoril mi o tom ako je zbytočné študovať a ako je dobré a dôležité mať veľa peňazí. Ešte asi hodinu po tom stretnutí som bol ako omámený z temnej energie, ktorú som nedokázal zaradiť. Popraviť Petra malo záujem mnoho ľudí a riešil to jednoducho tak, že si dal 50 metrov vzdialené zaparkované auto priviezť náhodným okoloidúcim chlapcom za 100 korún. Peter skončil tým, že ho zastrelili zo strechy a má pekný hrob na petržalskom cintoríne.

STREDNÁ ŠKOLA – ŠUPKA 1976 – 1980

Po skončení ZDŠ-ky som nastúpil na ŠUP-ku, Školu umeleckého priemyslu v Bratislave, odbor kamenosochárstvo. Môj obzor sa rozšíril najmä vďaka spolužiakom, ale zčasti aj profesorom (tak si hovorili a tak sme ich mali oslovovať). Tak napríklad profesor matematiky a telesnej výchovy na prvej hodine vyhlásil: „ako umelci nebudete potrebovať rovnice ani odmocniny, preto koho matematika nezaujíma, nech si sadne sem do prvej lavice aby som ho mal na očiach a na konci roka dostane trojku“. Traja z nás sa okamžite vrhli do prvej lavice a stali sa z nás najlepší priatelia. Ostatní spolužiaci to považovali za pascu a svoje vtedajšie zaváhanie asi ľutovali do konca školy. Tí ďalší dvaja boli Šaňo Valkó (doma sa rozprávali po maďarsky) a Vlado, zapálený bitkár a presvedčený Záhorák. Šaňo bol okrem umelca aj bubeník v skupine Pigmeus Együttés a všetci traja sme chodili na koncerty Piramis a Omega do Budapešti, pili sör a ja som využíval svoje detské znalosti maďarčiny. (Šaňovi puklo srdce, keď sa rozviedol a keďže nemal kam ísť, býval aj so svojou ex a jej novým frajerom v spoločnom byte. Mal 50 rokov.) Lenže piť pivo, fajčiť vytrasené Detvy (niekedy aj Marsky), počúvať rock, nosiť dlhé vlasy a chodiť v kožených bundách a čižmách mi nestačilo a začal som čítať; konkrétne Múr od Sartra a Hlavu XXII od Hellera, neskôr Život Krista od Papiniho. Tento príbeh mi učaroval a odvtedy som kráčal do krčmy U Mrenu ako osvietený kresťan (rockovú pózu vystriedala duchovná póza.)

Každý deň som sa viezol autobusom cez nový most (SNP) do a zo školy. Každú zimu som pozoroval dole Dunajom plávajúce kryhy a bavil sa predstavovaním si, ako preskakujem z jednej na druhú až na opačný breh. (Vždy v smere jazdy autobusa a vždy som to musel stihnúť skôr, ako prišiel autobus na druhú stanu. To bola fuška!)

Modelovali sme busty a lebky v suteréne Strednej ekonomickej školy cez cestu oproti ŠUPke. Ja som si chvíľu skracoval tým, že som hádzal hlinené guličky do Husákovho portrétu ktorý visel nad každými dverami. Bola to zábava: raz bradavica na nose, raz zalepené okuliare blatom. Nebol to žiaden politický čin suterénneho odboja, iba hravý výsmech šialenstva ktoré nás obklopovalo. Lenže do triedy vtrhol školník ekonomickej školy. Hneď si všimol, že portrét hlavy štátu je znesvätený (udavačov bolo všade veľa) a ponáhľal sa to hlásiť riaditeľovi ŠUPky Brimichovi. Ten si nás troch, čo sme mali v triede modelovanie dal rozhlasom zavolať do riaditeľne. Boli sme tam prvý a posledný krát (tmavá miestnosť s kobercami, pach tabakového dymu). Vyzval nás postaviť sa do radu a hovorí: „Môžete si vybrať, buď vám dám facku za vašu sprostosť, alebo poviete, ktorý to bol a ten poletí zo školy.“ Čakal som, že Milan z Terchovej a Paľo z Trnavy ukážu na mňa a vec bude vybavená. Miesto toho obaja povedali „facku“. Tú sme aj dostali a po zbytok vyučovania sme mali ľavú polovicu tváre červenú. (Keby sme vedeli čo nás čaká, asi by sme si radšej vybrali ten môj vyhadzov.)

Rád som kreslil kreslené vtipy a spolužiak Šaňo ma presvedčil, aby sme šli spolu na Štefánikovu ulicu do redakcie Roháča a tam ich ponúkli na zverejnenie, čo sme aj urobili. Sekretárka nás vľúdne prijala, vtipy si pozrela a povedala, že autori, ktorým sa uverejňujú vtipy sú uzavretá skupina a nie je možné sa medzi nich dostať (bola to doba Kubala, Lesyka, Kotrhu a iných vtipných a talentovaných kresliarov). Takú úprimnosť by dnes už človek asi sotva zakúsil.

Niekedy v roku 1978 sa mi dostal do rúk text s nadpisom Charta 77. Nevedel som o čo ide, ale obsah sa mi páčil, tak som ho na stroji prepísal (s toľkými kopirákmi, koľko sa dalo preklepať) a rozdával potom kamarátom. Keď to zistil otec, ktorý bol členom KSČ a ideologickým zodpovedným vedúcim v závode ZŤS, na niekoľko dní zbledol, niekoľko nocí nespal, ešte nerozdané stránky spálil na WC a písací stroj ukryl. Každá doba má svoje zvláštnosti a svoj strach.

Boli to tiež roky, kedy československý futbal slávil veľké úspechy a ja som chodieval na zápasy na Tehelné pole vo zvláštnom úbore: zošil som dve vlajky na strane modrého trojuholníka a v strede vystrihol otvor na hlavu. Funkcionári dávali dôležité zápasy do Bratislavy (ČSSR – Franzúzsko 2:0), lebo tu bolo vášnivejšie publikum a teda lepšia kulisa. Sledovať geniálne nahrávky Panenku a strely Štambachra, Jurkemika a spol. bolo veľkolepé divadlo.

V tom čase sme takmer každý víkend chodili do lesa v okolí Zochovej chaty. V Modre sme kúpili sud piva a v lese ho vypili. Miro K. vedel hrať fenomenálne na banjo a gitaru (skončil ako bezdomovec a iný bezdomovec ho zabil sekerou a podpálil) a hral aj pieseň „sedím si na uhláku a vyhlížím pres okraje“. To som si neskôr pár krát vyskúšal na nákladných vlakoch napríklad cestou do Prešova za Danom, ale železničná polícia ma zbadala a v Margecanoch kvôli mne zastavili vlak a musel som podpísať protokol (pokuta 200,- Kčs) a presadnúť do osobného vlaku. Miro K. vedel bezchybne zahrať celú platňu Bratríčku, zavírej vrátka aj keď sme vtedy netušili že to je platňa nejakého jediného speváka. To sme sa dozvedeli o 20 rokov neskôr.

NADSTAVBA 1980 - 1982

Keďže ma nevzali na VŠVU, pokračoval som nadstavbovým štúdiom ako reštaurátor kameňa na ŠUPke. Mojím spolužiakom sa stal Dano z Prešova, ktorý z rebela proti socialistickému pokrytectvu sa stal rozsievačom viery. Nebolo v ňom žiadnej pózy a kresťanstvo o ktorom hovoril aj nekompromisne žil. Bolo to fascinujúce a otváral mi duchovné a duševné obzory o ktorých som ani nechyroval. O Kristovej láske hovoril pútavo, presvedčivo a pozývavo. Dano bol môj druhý učiteľ.

Po roku zvažovania som sa rozhodol naplno sa odovzdať Duchu Kristovmu a naozaj to bol veľmi oslobodzujúci stav. Lenže krátko potom nastalo zo strany Dana a cirkvi (do ktorej som začal chodiť) očakávanie plnenia si duchovných povinností. Téza dedičného hriechu bola vyriešená Kristovou zástupnou smrťou na kríži, ale bolo treba byť vďačný a tak vznikol dlh a tento bolo treba splácať vďačnosťou a životom v súlade s božím zákonom. Vlastne sa ukázalo, že to nie je len tak a ten dar je spojený s určitými očakávaniami. Batoh príkazov a zákazov sa postupne plnil a stával sa ťažším a ťažším. Volali sme to niesť Kristov kríž. Učili sme sa biblické veršíky naspamäť a navzájom sa z nich skúšali. Kto sa nenaučil, nebol síce vylúčený, ale považovaný za ešte nie až tak (čiže menej) duchovného. Práve nadobudnutá ľahkosť bytia bola preč. A nastala ešte jedna zmena: navonok deklarované šťastie zo spasenia sa nijako alebo len máličko odrážalo aj v našich pocitoch („nedaj na pocity“) ale bolo treba „niesť svetlo evanjelia“ všetkým naokolo. Bolo treba získavať nové duše (Roman, Julo, Števo, Fero, Vlado) aj za cenu vlastného (predtým tak nekompromisne kritizovaného) pokrytectva/farizejstva, ktoré som smel ukončiť po 27. rokoch odchodom z cirkvi. Najsilnejším motívom zotrvávať v tomto spoločenstve bolo to spoločenstvo samo: rozumeli sme si tak dokonale, tvorili medzi sebou tak silné putá priateľstva, že za tento pocit spolupatričnosti sa oddalo niesť obete na svojej duši.

DRUSTAV 1982 - 1984

Keďže ma tvrdohlavo nechceli prijať na VŠVU, pracoval som v Drustave (obnova pamiatok) ako reštaurátor kamenných pamiatok v Bratislave. Za dva roky som spolupracoval na obnove Morových stĺpov na Františkánskom a Kapucínskom námestí, kašny vo dvore na Zelenej ulici 1), výrobe kópie náhrobného kameňa (z umelého epoxydového kameňa) Karla Jettinga na Ondrejskom cintoríne, domu na Beblavého ulici (šambrány z umelého kameňa) a nejakých fušiek v pracovnej dobe pre našich vedúcich pracovníkov. Aj keď sme pod predákom Romanom Babkom pracovali 2 – 3 hodiny denne (zbytok sme prekecali), aj tak sme zakaždým na konci roka viseli na nástenke ako najusilovnejšia čata závodu. To bol totiž čas večných stavieb socializmu.

Keď sme znovu pomocou žeriavu skladali podstavec pod morový stĺp na Kapucínskom námestí, prišiel pán Štefan Holčík z Mestského múzea a povedal nám, že sme to zle zložili, pretože latinský verš vľavo patrí k nadpisu vpravo a naopak. Lenže my sme nevedeli latinsky a ako nám to sedelo, tak sme to zložili. Svätá prostota. A tak je to tam dodnes, pretože my sme to už nerozoberali a neskladali nanovo.

V Rusovciach (areál dnešnej Gerulaty) sme mali dielne, kde sme odlievali kópiu náhrobného kameňa bratislavského Robinsona Carla Jettinga. (Prežil niekoľko rokov na ostrove ako stroskotanec.) Odlievali sme ho z kremičitého piesku a epoxydu. Predák vymyslel zlepšovák a vnútro sme vyplnili polystyrénom. Kópiu sme osadili na Ondrejskom cintoríne a nápis miesta jeho úmrtia Ebenda sme pre seba vyhodnotili ako nejaký africký ostrov. V skutočnosti to znamená "tamtiež"; čiže narodený v Bratislave a pochovaný tamtiež. Čiže v Ebenda.

VYSOKÁ ŠKOLA – VŠVU 1984 - 1993

Tvrdošijne som sa hlásil na VŠVU, odbor sochárstvo (k Jánovi Kulichovi, čo robil Jánošíka v Terchovej, partizána na námestí SNP a Svätopluka na hrade v Bratislave) a tvrdohlavo ma odmietali. Na konzultácie kresby som chodil domov k pánu Brunovskému.

Po rozhovore s Danom som sa prihlásil na odbor architektúry a keď ma prijali, mal som už 24 rokov. Lenže práve vyšiel zákon, že tak starí študenti si musia odkrútiť vojenčinu ešte pred školou a tak som po mesiaci štúdia narukoval ako bigoš (vojak pechoty) do Janovíc nad Úhlavou (VÚ 1113) na dva roky. Najťažšie z toho celého bolo pochopiť ochotu spoluvojakov, urobiť akýkoľvek ohavný čin aj pre tú najmenšiu výhodu, alebo pre vyhliadku na ňu. Pritom tie výhody boli ponúknuté v zmysle: všetkým daj na prídel starý a plesnivý chlieb, pričom riťolezcom daj chlieb iba starý, ale nie plesnivý; to bude ich výhoda. A u niektorých tam bola prítomná škodoradosť či uspokojenie z vykonanej zlomyseľnosti, (ak samozrejme nehrozila žiadna strata výhod). Čo sa odohráva v mysliach ľudí veľmi presne vystihuje film Stanfordský väzenský experiment z roku 2015.

Kapitán Mencel si nechal odo mňa nakresliť grafiku „Šumava majestátna a umierajúca“ a navrhnúť a postaviť murovaný „Pamätník ohluchnutým delostrelcom“. Na armádnu výstavu tvorivých príslušníkov útvarov v základnej vojenskej službe som musel dodať nejakú maľbu, tak som dodal.

Možno je dobré spomenúť, že po roku na Podacej stanici (vojenská pošta) som sa dobrovoľne vzdal teplého miestečka v prospech „bažanta“ Makúcha (tak nejak) z Bánoviec nad Bebravou. Bol to môj súkromný počin na zmiernenie šikany aspoň jedinému človeku. Moje odmietanie delenia na mazákov a zobákov ale kruto trestali práve moji spolumazáci na rote. S vojenčinou som sa lúčil pohľadnicou, ktorá niektorých vystrašila.

Po návrate z vojny 1986 som pokračoval v štúdiu. Pán profesor Janák mi v prvom ročníku jeden večer na škole navrhol, aby som mu rysoval výkresy. Ja som mu to slušne odmietol a on to prijal. Až tesne po ukončení školy som sa dozvedel, že pán Janák veľmi chcel, aby som nedostal diplom, čo dosiahnuť sa mu nepodarilo, lebo som si na svojej diplomovej práci dal intuitívne veľmi záležať a miesto jednej témy som vypracoval tri (urbanistický rozvoj Rače, nová železničná stanica Rača a riešenie priestorového spojenia pôvodnej dediny so sídliskom Rača) a zaplnil nimi polovicu miestnosti, ktorá nám diplomantom (bolo nás šesť) bola vyhradená. Jeho zámer narazil na presvedčivosť a rozsah mojej práce a nebol presaditeľný. Po profesorskej debate prišiel za mnou náš dekan Jozef Jankovič a pýtal sa ma, čo proti mne má profesor Janák. Ja som sa iba čudoval, nevedel som o ničom. Jankovičovi sa moja práca zrejme páčila, keď mi na diplom dal napísať známku výborne.

K mojej diplomovke sa viaže ešte jedna úsmevná príhoda: keď som bol skúšaný z dejín umenia, oprel som sa vo svojom výklade o Desať kníh o architektúre, v ktorej Vitruvius píše, že dórsky, iónsky a koríntsky sloh si stavitelia volili voľne podľa toho, akému bohu bol ten-ktorý chrám zasvätený. To bola pre mojich profesorov neznáma myšlienka, Vitruvia nečítali a tak po krátkej úvahe rozhodli, že si vymýšľam a dali mi trojku.

A jedným dychom dodávam, že škola ako taká ma síce vyzbrojila do života papierom staviteľa, ale nedala mi takmer žiadne vedomosti, ktoré by som v tom živote mohol prakticky využiť. Škole ako nástroju nadobudnutia vedomostí teda dávam aj s prižmúrenými očami dostatočnú.

Na hodine Vedeckého ateizmu, dejinách medzinárodného robotníckeho hnutia a KSČ nám súdruh profesor hovoril o Immanuelovi Kantovi, že po celý život neopustil rodné mesto Königsberg. To ma utvrdilo v presvedčení, že ak je človek pripravený, tak poznanie príde až k nemu domov a nemusí ho hľadať kade-tade po svete. To bola aj moja vnútorná odpoveď na ten cestovateľský ošiaľ, ktorý už vtedy vládol (cestovalo sa k Čiernemu moru, Balatónu, atď.). Asi preto som sa až dodnes nechtiac vyhol prekročeniu Rýna a letu lietadlom.

Prvé dva ročníky sme mali prazvláštny povinný predmet, ktorý sa volal stavebná mechanika. So spolužiakmi sme si lámali hlavu nad tým, načo nám to vlastne je a načo nám to bude. Zhodli sme sa na tom, že to našej profesorke z SVŠT predostrieme, aby nás tým až tak netrápila (bol to predmet pre budúcich statikov a tými sme sa nechceli stať). Na najbližšej hodine som teda otvoril tú tému, ale na moje počudovanie sa spolužiaci nepridali. Našej profesorke som tým pokazil deň a skončilo to mojím dekanským termínom.

Paradoxne to boli spolužiaci, ktorí človeka posúvali vpred a nie škola a jej učitelia. Okrem profesorov Šteis (urbanizmus), Grantnerová (pozemné staviteľstvo) a Šlachta (dejiny architektúry) a konzultácie s profesormi architektúry (ich usmernenie na základe ich skúseností).

Spolužiak Gabo Hošovský raz povedal, že Albert Einstein na svoje úvahy a objavy potreboval iba hárky papiera A4 a ceruzku. Žiadne opulentné prístroje, vedecké centrá a tím asistentov. (Podobne tvoril aj Nikola Tesla.) Všetko geniálne sa teda môže udiať v jednoduchých podmienkach. A naše husákovské prostredie bolo teda že naozaj jednoduché, ale nemuseli tým byť naše kariéry stratené. S Gabom sme si vymieňali myšlienky o architektúre.

K Einsteinovi musím podotknúť, že aj ja viem, že bez mentálneho opelenia svojou prvou manželkou Milevou Marič by sa nestal tým, kým bol.

Po ukončení prípravky (2 roky) u pána profesora Janáka som si vybral odbor exteriér u pána profesora Dušana Kuzmu. Na konci ročníka (jar 1989) som mal zadanie: galéria moderného umenia pod hradným vrchom v Bratislave (na mieste kameňolomu za bývalým kúpaliskom). Môj prvotný návrh pán profesor síce kvitoval ako originálny, ale chcel niečo strohejšie, vlastne chcel betónový uzavretý hranatý blok. Na moju otázku, ako rozozná návštevník na tej stavbe samotnej, že sa jedná o galériu umenia povedal, že na fasádu sa nalepí farebná mozaika. Tváril sa pri tom vážne, tak som urobil malý model s mozaikou a on ho odobril. Mne to ale nedalo a chcel som urobiť súťaž dvoch návrhov (alebo presnejšie dvoch konceptov) a pokračoval som aj v pôvodnom návrhu. Keď to videl, lakonicky poznamenal: „Vidím že pokračujete vo svojom návrhu, tak v ňom pokračujte“. Potešil som sa, pochopil som to ako jeho uznanie, že moja koncepcia je presvedčivejšia. Aký demokrat!, vravel som si. Preveliké bolo moje prekvapenie, keď mi po prieskume bolo oznámené, že skúšku z hlavného predmetu som neurobil a ročník musím opakovať. Bez výstrahy, bez šance čokoľvek zmeniť.

O pol roka neskôr prišla „zamatová revolúcia“ a my študenti sme mohli bez strachu ohodnotiť svojich profesorov a prípadne ich nahradiť. Opäť som vytiahol písací stroj a rozmnožoval. Po prvý krát sme videli našich profesorov vo svetroch (a mňa prekvapilo, aké majú veľké bruchá). Hlasovali sme a výsledok hlasovania vyvesili na nástenke. Keďže pán Kuzma úplne prepadol, museli sme vypísať konkurz na jeho uvoľnené miesto. Padlo viacero mien, ale ja som už dlhšie obdivoval obchodný dom Ružinov, ktorý bol na tú dobu nesmierne pokrokový a moderný a vôbec nepripomínal „socialistický realizmus“ ktorý bol všade navôkol. (Dnes je to mestský biotop a takto budú vyzerať mestá, keď ich opustia ľudia.) Po dlhšej debate sme teda priamo oslovili jeho autora architekta Jána Bahnu, ktorý sa aj stal naším profesorom a u ktorého som neskôr aj diplomoval.

Po revolúcii sme si školské zadanie mohli vybrať sami a ja som si ako správny kresťan vybral Slovenskú národnú katedrálu. Mojím snom bolo jedného dňa postaviť kostol na oslavu božiu.

Každý sme mali svojho obľúbeného architekta. Ja som vzhliadal k Dušanovi Jurkovičovi a navštívil jeho cintoríny v Poľsku. Fotografie z tejto cesty boli potom uverejnené v jeho monografii roku 1993 a vystavené v Poľskom kultúrnom stredisku na Námestí SNP. Samozrejme fascinujúci bol aj Antoni Gaudí a jeho zápal pre dielo. A gotické katedrály. (Dodnes si pamätám ten pocit ohúrenia, keď sme sa ako študenti ŠUPky blížili ku katedrále v Kutnej Hore.)

A úsmevný príbeh som zažil na školskom výlete do Rakúska po stopách modernej architektúry. Okrem iného sme navštívili prerobenú (v mojom ponímaní umŕtvenú) šopu na galériu moderného umenia v Bärnbachu. Cestou k autobusu náš profesoch vyhlásil, že mimochodom sa v tejto dedine nachádza aj Hundertwasserom prerobený katolícky kostol a že ak by bol záujem, môžme ho tiež vidieť. Ten prevyšoval šopu ako obor trpaslíka. „Nie sú len maliari, len sochári, len architekti. Umelecký počin sa završuje v jednej forme: v službe poézii,“ napísal Le Corbusier.

Vytvoril som si takú svoju vlastnú odpoveď na otázku, čo je to vlastne architektúra a nazval som ju Štyri steny architektúry. Tú som časom dopĺňal ale v zásade nemenil.

Počas štúdia sme boli viackrát vedení k uvažovaniu o užšej špecializácii. Vraj čím je človek viac špecializovaný na jednu oblasť, tým je v nej väčší odborník a nemá v tej oblasti konkurenta. Mňa ale viac priťahoval Leonardo da Vinci, ktorý bol maliarom, architektom, vynálezcom a zrejme aj všeličím iným. Predstavoval som si to ako vejár: čím je roztvorenejší, tým lepšie. Ale keď ho zaklapneme na jedno jediné políčko, je to vedomé sebaokýptenie. A to vyzerá dosť nudne.

V čase "zamatovej revolúcie" som bol presvedčený že nastala doba svetla aj pre architektov a "králikárne", "nocľahárne" ak bola napríklad Petržalka sa budú búrať (na škole sme sa bavili o technických riešeniach ako by sa dal taký panelák vôbec zbúrať) a spoločnosť začne budovať dôstojné byty pre dôstojných ľudí. Lenže paneláky sa začali zatepľovať a "zveľaďovať". Vtedy som ešte nič netušil o sile podvedomia a akým spôsobom sa určuje/vytvára chod spoločnosti: vytvorením faktov. 

Rovnako som podozrievavo hľadel na fakt, že sa Štbákom a zlomyseľným komunistom udeľovala všeobecná amnestia, akoby nezničili tisíce životov a neuvrhli celú spoločnosť na desaťročia do otroctva všeho druhu. A táto chyba sa o desaťročia ukázala ako fatálna, keď vyšlo najavo, že si pod rúškom slov sprivatizovali to, čo otroci počas tých desaťročí vytvorili.

ROK 1991 V DESSAU

Keďže som sa roku 1989 na cirkevnom pobyte v NDR zoznámil s mladými kresťanmi, odišiel som do nemeckého mesta Dessau, kde vtedy žila moja budúca manželka. Na Bauhaus Dessau som okrem iného vytvoril urbanistickú štúdiu a parkovací koncept pre Halle-Neustadt (podobné sídlisko ako Petržalka). Mojim profesorom bol mimoriadne priateľský Dieter Bankert. Profesori sa na škole dali rozoznať iba podľa veku, nie podľa povýšeneckého správania. Tak napríklad nemali vlastné kancelárie (lebo nechceli) ale sedeli s nami v otvorenom priestore a tam si robili svoje veci. Svet NDR bol vtedy v prerode a Nemci boli svetu otvorení. Bol som tam jediný cudzinec, ak nerátam žoviálnych a nezakríknutých západných Nemcov, ktorí boli tiež vnímaní ako cudzinci.

DVA ROKY (1992 – 1994) V BRATISLAVE

Ešte ako študent som robil prístavbu rodinného domu v Podunajských Biskupiciach a hneď po škole zariaďovanie dvoch bytov v Bratislave. Jeden z tých bytov kúpil vtedajší minister financií Mečiarovej vlády. Viezol som sa s ním v aute a viedol rozhovory a zarazila ma jeho nesmierna jednoduchosť (ako ministra!) a nechcel som preňho pracovať a preto som aj odmietol jeho pozvanie na rezeň. Druhý byt sa po jeho dokončení predal mladému zbohatlíkovi, ktorí to zariadenie nechcel a muselo sa demontovať. Na 20 rokov skončilo v pivnici a potom sa osadilo na chatu v Tatrách.

Po večeroch sme s kamarátom Rawym prerábali detské ihrisko v Dúbravke, kde on vtedy pracoval.

Z pivnice nám ukradli bicykle, z auta rádio a tak som musel sľúbiť manželke, že ak Mečiar tretí krát vyhrá voľby, zvážime odchod do Nemecka a zostaneme tam najmenej 5 rokov. Mečiar vyhral a tak sme sa roku 1994 odsťahovali do Finsterwalde, kde som si medzičasom našiel prácu. (Ale odchod mi nepadol až tak ťažko, lebo odvšadiaľ vrieskalo vtedy Funrádio a to som zle znášal.)

FINSTERWALDE 1995

V mladej nádejnej architektonickej kancelárii, mi rovnako starý šéf dával jasne najavo svoje vyššie hierarchické postavenie. Zato nekonečné večerné rozhovory s naším statikom Henrym Porschem uňho doma pri víne ma posúvali o mentálne kilometre. Pracoval som tam na viacerých projektoch, ale presadzovanie banálnych návrhov šéfa do mojich prác ma mimoriadne znechucovali.

BENNUNGEN, BRÜCKEN, WALLHAUSEN 1996 - 1998

Celkom inak to bolo v architektonickej kancelárii (Halle/Saale), kde som dostal vlastné priestory, kompetencie a vybavenie. Bol to extrémne výkonný počítač s 386 procesorom a 256 MB pamäťou a 16-bitovým systémom Windows Version 3.11.

Záväzne tvrdím, že 20 % z toho, čo som o stavaní domov vedel v roku 1998 som mal zo školy a 80 % som sa naučil od svojho šéfa Reinhardta Rügera, ktorý ma do umenia stavať (Baukunst) trpezlivo zasväcoval. Venovali sme sa hlavne rekonštrukciám kostolov, hospodárskych budov a usadlostí.

V tomto čase som podal žiadosť o prijatie do Architektonickej komory Sachsen/Anhalt, aby som mohol podávať žiadosti o stavebné povolenie. Očakával som ťažké skúšky a zdĺhavý proces (predsa neprijmú do nemeckej architektonickej spoločnosti len tak niekoho). Na moje veľké prekvapenie po splnení minimálnych požiadaviek mi prišiel preukaz, pečiatka a výzva na úhradu mesačných pravidelných poplatkov. Pochopil som, že tu niečo nesedí.

Splnil sa mi môj študentský sen a dostali sme zadanie Katolícky kostol v Halle-Dölau. Veril som, že to bude symfónia oslavy božej lásky, kde všetci zúčastnení budú mať iba jeden cieľ: svojou prácou a prínosom osláviť meno božie. Aké bolo moje sklamanie, keď som videl, že rozhodujúci zúčastnení chcú osláviť predovšetkým svoje ego. Výsledok napokon dopadol takmer uspokojivo, ale pre mňa to bola obrovská škola vytriezvenia.

Toto obdobie sa nieslo v duchu ponoru do nemeckej kultúry a umenia stavať. Samozrejme sa nedala nestretnúť kniha (podľa mňa) génia Gottfrieda Kiesowa Kulturgeschichte sehen lernen a jeho články v Monumentoch.

V roku 1998 vo Wallhausene mi prišla vízia nového druhu stavania, ktorú som pracovne nazval „živá architektúra“ s pracovným názvom „bývanie ako náboženstvo“. Základná myšlienka spočíva v symbióze bývania s prírodou, kde jednotlivé steny sú tvorené rastlinami, vodnými blanami a stromy pozemku sú do stavby integrované, nie vyrúbané. Je to stavba, kde by mal stavebný zásah do pozemku opačný postup: nie násilná úprava pozemku podľa nákresu vytvoreného na rysovacej doske (alebo v PC) podľa naučených (násilných) poučiek kdesi v teplej kancelárii, ale prijatie/využitie ponúknutých hodnôt pozemku a ich rozšírenie/doplnenie na bývanie pre človeka. (Na každom pozemku vždy niekto/niečo býva a príchodom človeka sú títo pôvodní obyvatelia vyhnaní.) Ešte tam síce nebola komunikácia s priestorom ale snaha prejsť od rabovania k spolupráci s prírodou sa už črtala. Koncept som nikde (ani na webovej stránke) nezverejnil, ale čakal na stretnutie s tým správnym stavebníkom. 

Cez slovenskú tlač som sa dozvedel o katolíckom farárovi Opálkovi, ktorý staval hlinené domy pre sociálne slabých. Písali sme si a chceli sme sa pustiť do práce, lebo o hline som už toho dosť vedel. Financovať to mal Jimmy Carter cez jeho nadáciu Habitat for Humanity. Ale katolícka cirkev zachytila vietor o jeho plánoch a prevelila ho na východné Slovensko. On to prijal ako Božiu vôľu a tým to skončilo.

Keby som mal povedať, aká úvaha či popis najlepšie vystihuje končiace XX. storočie, tak by to bola poviedka od Roalda Dahla Farárova zábavka. Je to príbeh inteligentného, ale prefíkaného a chamtivého farára a tupých vlastníkov mimoriadne cenného kusu nábytku. Keďže farár vidí ten skvost, oni ale nie, navrhne im, že odkúpi (za smiešnu sumu) iba nožičky tej skrine a zbytok vezme na kúrenie v kozube. Keď sa dohodnú a on si ide po auto, oni odpília tie nožičky (predmet obchodu) a zbytok rozrúbu, aby pán farár nemal s tým doma toľko roboty.

Zažil som nespočetne veľakrát ako ľudia vyhadzovali a ničili skvosty minulosti a nahrádzali ich banálnymi a bezcennými kusmi. Ako povedal Reinhard Rüger: „Najlepšou ochranou/záchranou pamiatok je chudoba.“

10 ROKOV V LIPSKU 1999 – 2009

Prišla ponuka spolupracovať už ako samostatný architekt s developerom v Lipsku a tak sme sa tam ako rodina presťahovali. 34 radových domov v Leipzig-Stünz sa môže zdať ako vydarený projekt (predali sa hneď), ale tie manipulatívne techniky popritom mi prácu znechucovali. Projektov bolo dosť, ale volanie po niečom zmysluplnejšom bolo silnejšie. Už sám za seba som robil novostavby, interiéry, aj do Bratislavy, nejaké logá pre firmy, rekonštrukcie a čo prišlo. V tom čase som do svojho portfólia napísal úvahu o štyroch stenách architektúry. Niektorí zákazníci sa nevedeli rozhodnúť aký materiál použiť na stavbu svojho domu, tak som vytvoril pomôcku vo forme tabuľky, kde som ohodnotil stavebný materiál podľa jeho vlastností. Pracoval som aj pre vydavateľstvo Pro Leipzig e.V. pre ktoré som písal články o lipských častiach mesta.

Roku 2000 som si prenajal lepšie priestory a hneď to prinieslo aj ovocie: rekonštrukciu bývalej školy a následne rekonštrukciu bývalého sanatória (rovnaký stavebník). Pribral som na spoluprácu stavebnú inžinierku Ines Krüger, ktorej profesor Klaus Kempe si pestoval v byte rôzne drevokazné huby a červy, aby ich mohol zblízka pozorovať a svoje poznatky zhrnul v knihe Dokumentation Holzschädlinge. Takémuto zanieteniu rozumie každý alchymista, veď bdelý duch vyskúša svoj nový maserát najskôr na sebe. Obe stavby dopadli výborne a zo zarobených peňazí som kúpil 2 km od centra dom so siedmymi bytmi a všetko malo byť ľahšie. Nebolo. Ocitol som sa v situácii ako Syzifos, ktorý síce vytlačil kameň až na vrchol hory, ale ten sa mu zgúľal na druhú stranu. Sedel som na vrchole poznania svojej vlastnej hlúposti. Mohol som zísť a začať odznova, ale ja som miesto toho začal premýšľať.

Friedhelm Hensen (ktorého novinár LVZ nazval lipským Hundertwasserom) ma zasvätil do lásky k lietavým tvorom a odvtedy som vyrobil mnoho búdok na hniezdenie (nebolo by ich treba, ak by stromorubači nechávali v lesoch žiť staré stromy). Friedhelm ma ovplyvnil viac, ako tušil.

V tomto čase som rozbiehal výrobu vlastného nábytku pod značkou GandalF. Pôvodný zámer bol vyrábať ho na Slovensku a predávať v Nemecku, ale keď sa slovenskí stolári a sklári o tom dozvedeli, tak mi zakaždým strojnásobili nákupné ceny. Našiel som teda nemeckých výrobcov, ale keď už som ich našiel a výroba sa mohla rozbehnúť, tak nastali osobné problémy. (Rozhodnutím odísť z Nemecka sa táto oblasť podnikania celkom prirodzene uzavrela.)

V roku 2006 som sa zahĺbil aj do témy našich predkov a napísal o tom slohovú prácu „2500 rokov Slovanov a 1500 rokov Slovákov“. Práca je písaná veľmi tendenčne z úzko kresťanského pohľadu a keďže som tento názor neskôr opustil ako nepravdivý, prácu som sa nepokúšal nikde zverejniť.

V tomto lipskom čase som sa stal členom dvoch šľachtických spolkov v Bratislave, ale neprinieslo mi to posun v žiadnej oblasti.

Neobišlo ma ani politické angažovanie sa. Roku 2002 som vstúpil do Strany zelených (viedol ju Joschka Fischer, bývalý vrhač kameňov na demonštráciách a Claudia Roth), ale keď naše mestské vedenie strany podporilo (bez hlasovania) berlínsku centrálu v súhlase vojny proti Iraku, verejne som z nej vystúpil. O niečo neskôr som sa stal zakladajúcim členom WASG v pivnici jednej pivárne (presne ako v starých filmoch). Strana rýchlo naberala na členskej základni a tak bolo vedenie WASG cez rôzne spravodajské hry nahradené mladými kádrami a neskôr celá strana včlenená do „Die Linke“, čo už bol klasický oligarchický sluha.

V tomto lipskom čase som začal organizovať Večery slovenských krajanov (Slowakischer Stammtisch). Adresy som získal od honorárneho konzula, cudzineckého úradu, IHK, HWK apod. Uskutočnili sa tri stretnutia (ľudia prichádzali aj zo Saska a Durýnska) ale už to nedokázalo zásadne ovplyvniť moje želanie vrátiť sa na Slovensko. Iba oddialiť. Ja už som si spolu s Jankom Jesenským veršoval: Mňa zo všetkých ciest len jedna cesta láka - cesta domov, do sveta otrokov.

Nepomohlo ani stretnutie s poľským maliarom Bartekom, s ktorým sme zorganizovali 1. Slovanskú noc. (Medzičasom ich Bartek s manželkou zorganizovali 50.) Ja už som ale bol jednou nohou vo vlaku do Bratislavy.

Svoj nemecký pobyt som ukončil svojou najmilšou stavbou pri Lipsku. Keby všetci stavebníci boli ako Jürgen Weidemann, architekti by boli šťastní ľudia.

BRATISLAVA 2009 - 2019

Návrat na Slovensko bol môj osobný „veľký reset“. Zamestnal som sa na benzínke pri pokladni. O pár mesiacov nasledovalo úsmevné obdobie u môjho bývalého spolužiaka zo ŠUPky ako nádejný architekt. Potom som sa zoznámil s developerom, ktorý pristaval dve poschodia (5+2) bez povolenia a čakal ako to dopadne zo strany úradov. Nebol ochotný pozrieť sa na moje portfólio prác s poznámkou: „Papier všetko znesie“. Keď sa mi táto skúsenosť doslovne opakovala s podnikateľom, pre ktorého som robil zariadenie cukrárne v Bratislave, vedel som, že niečo nie je v poriadku. Odvtedy som už nikomu na Slovensku tieto práce neukázal. Nedávalo to totiž zmysel.

Nazdával som sa, že svoje znalosti a zručnosti budem môcť využiť pre blaho všetkých, ale pozoroval som, že sa každý snaží využiť núdzu toho druhého; a ak ju nemá, tak mu ju vytvoriť. Žiť na úkor iného akoby bol štandardom.

Novinkou boli pre mňa ponuky remeselníkov, ktorý som pre seba nazval „provizórny systém“. Spočíval v tom, že by som dostal na ruku zhruba 15% z cenovej ponuky pre stavebníka a o to by sa mu tá cena navýšila. To obsahovalo dva problémy: stavebník by mi tak platil dvakrát a moja úloha kontroly prác by sa zákonite oslabila, pretože by som bol zaviazaný remeselníkovi, ktorého prácu mám kontrolovať.

A iný fenomén bolo to, čo som si nazval „bermudský trojuholník“ v ktorom sa stráca zodpovednosť. Trojuholník tvoril projektant/architekt, profesista/statik/stavbyvedúci a staviteľ/stavebná firma. Keď sa na stavbe vyskytol problém, architekt ukázal prstom na stavbyvedúceho a ten na staviteľa, ten na architekta a tak dokola a stavebník medzi nimi dovtedy krúžil, až to jedného dňa unavený vzdal. Celé to platil a aj tak ťahal za najkratší koniec.

Keď som inému podnikateľovi vyjadril, že sa mi zdá, že sa za 15 rokov toho na Slovensku veľa nezmenilo, iba lakonicky odpovedal: „Ale prosím vás, veď tu sa od revolúcie 20 rokov len kradlo.“ Pre tohto podnikateľa som potom 9 rokov pracoval hlavne ako správca jeho nehnuteľností a stavbyvedúci.

Po vytriezvujúcich skúsenostiach s Architektonickou komorou v Nemecku som nemal záujem vstupovať do žiadnych slovenských spolkov inžinierov apod., ale ešte ma lákal rakúsky hrdý titul Baumeister. Na stavbe v Rakúsku som spoznal troch „Baumajstrov“ s týmto titulom a tieto chúťky ma definitívne prešli.

Bolo to obdobie, kedy som doháňal všetko to, čo som ako mladý muž zameškal. Vstupom do cirkvi ako dvadsaťročný sa ukončil môj mentálno-osobnostne-skúsenostný rozvoj a pokračovať musel v bode, kde bol prerušený. A medzičasom vysoký fyzický vek tomu nemohol a nedokázal zabrániť. Takže motorka, kluby (víno, ženy, spev), egotripy, extrémy. To ma ale privádzalo do hraničných situácií rezonancie a v takej situácii ma roku 2013 kolega statik upozornil na knihu Sila prítomnosti od Tolleho a tam začal celkom nový proces ponoru do Gnosi sayton. Tolle bol môj tretí učiteľ.

2019 – dodnes

Roku 2019 som mal v pláne navštíviť vo Švajčiarsku svojho spolužiaka z Bauhausu Svena Mascheho, ale známy mi spomenul, že navštívil pyramídy v Bosne. Nikdy som nepočul o iných pyramídach ako o egyptských a tak som zmenil plán a vyrazil do Bosny. Čo som tam okrem iného videl, by som opísal asi takto: táto planéta je potiahnutá dvojmetrovou vrstvou nezmyselných programov, ktoré ľudia udržujú pri živote recyklovanými vetami a brodia sa touto želatínou až nakoniec zmorení únavou umierajú a pokračujú v brodení sa tam, kde skončili; stále dokola. Porozumel som tiež tomu, že život nemá obmedzenia, iba ak by som si ich chcel sám určiť; čo sa aj deje. Po návrate z Bosny som odhlásil živnosť. Intenzívnejšie som sa začal venovať energiám a intuitívnemu spôsobu poznávania. Po druhej návšteve Bosny som porozumel, že tam nemôžem/nechcem stále cestovať a teda keďže prorok nemôže ísť k hore, musí ísť hora k prorokovi. Preto som začal tráviť veľa času v prírode. Pre mňa tým začala nová éra spoznávania a samoštúdia. Ako príklad uvediem Rotundu:

ROTUNDA 2022

Pri skúmaní vplyvu tvaru hmoty na človeka som zákonite narazil na slohový typ rotúnd, ktoré majú kruhový pôdorys. Pri ich zbežnom štúdiu sa mi zobrazila ich funkcia: už pokresťančený vladyka stavia (nechá postaviť) vo svojom hradisku rotundu s apsidou (tá je dôležitá). V strede tejto tmavej stavby stojí kamenná krstiteľnica. Do hradiska sú v povrazoch dovedení práve porazení Slovania (muži, čo sa postavili na odpor sú už mŕtvi) a brána sa zatvorí. Putá sú im sňaté a stoja vo vystrašenom hlúčiku. Všade je plno (nemeckých, už pokresťančených) vojakov a niet úniku. V ich rodnom jazyku im je povedané, že ak sa nepodrobia krstu, budú na mieste pred svojimi deťmi, rodičmi, príbuznými popravení a ich deti predané do otroctva. Po jednom sú odvádzaní do rotundy v ktorej je tma, iba malý otvor vo výške osvecuje krstiteľnicu a kňaza, ktorý stojí chrbtom k apside, ktorá mu dodáva určitú neznámu energiu. Dvere sa za nešťastníkom zatvárajú a vo svojej rodnej reči je vyzvaný pristúpiť ku krstiteľnici. Je vyzvaný opakovať slová kňaza že sa zrieka svojho Boha, svojho rodu, svojho spojenia s predkami, bytosťami a čakrami, atď. Po odriekaní pristúpi k nemu kňaz a ponorí mu hlavu pod vodu. Po smrteľnej hrôze, keď nešťastník už nevie čo s ním bude, ho kňaz pustí a vyriekne afirmáciu, ktorá spečatí vyrieknuté slová novokrstenca a vyhlási ho za nového človeka oddaného novému Bohu a cirkvi. Ukáže mu, akým pohybom rúk má symbolicky vyjadriť ochotu udržovať práve uzavreté čakry uzavreté (prekrižovanie). Nešťastník môže vyjsť (je vyvedený) na oslepujúce svetlo mokrý a ponížený. (Vlasy boli v starých kultúrach veľmi dôležité.) Všetci vidia jeho prehru a vojaci ho postavia mimo hlúčik. A tak museli všetci prejsť z jedného sveta slobodných („pohanov“) do nového sveta dlžníkov. Od tohto momentu boli sluhami cirkvi a kráľa a smeli sa vrátiť domov už iba ako otroci nového systému.

Tento text vyššie bol napísaný roku 2022 a uverejnený na mojej webovej stránke v marci 2023. Časť o Petržalke uverejnili v novinách Petržalské noviny a Naša Petržalka a vyhral som aj literárnu súťaž a cenu starostu. No veď to je pekné; škaredšie bolo, že mi uniesli auto a ako výpalné si vypýtali 125,-€. A keď som im to napísal na webovú nástenku, tak ma zablokovali. Čudáci.

Pokračovanie - marec 2024: mal som to šťastie pracovať pre firmu Assyx, kde som mohol pokračovať vo svojich úvahách a nachádzaniach a ešte za to dostával aj plat. Výsledky tejto práce sa dajú nájsť na www.assyx.sk/stavbio a na sociálnych sieťkách pod hlavičkou... názvom...